Najťažší Spartan race, aký som zažila. A to v pravom slova zmysle. Môj prvý Beast a rovno na ME. Veď keď už sa na niečo také dám, tak naplno!
Veď čo sa môže stať? Okolo 20 kilometrov, prinajhoršom si spravím peknú turistiku na pár hodín čo-to prerúčkujem, preleziem a spravím pár angličákov. O to väčšie prekvapenie pre mňa bola informácia, že trať bude mať 27 km. Ale už nebolo cesty späť. A tak som sa spoľahla na tie ranné výbehy po Urpíne.
Ranný budíček, stresy hneď ako som rozlepila oči a už sme boli na ceste. Cestu sme mali naplánovanú tak, aby sme videli aj štart "eliťákov", tentoraz pretekárov, ktorí pretekali o titul majstra Európy. Konečne som stretla kamaráta z Talianska tiež súťažiaceho o tento titul. Vyprevadila som ho na štart a už sa len psychicky pripraviť na ten svoj. Už klasicky som náhodne stretla Simonku, pretekárku z mojej vlny, s ktorou som sa spoznala na Donovaloch.
Hodiť do seba posledný gél, rozskákať nohy, pozdraviť rodičov a už som na štarte, vykrikujem sparťanské AROO a bežím popri dymovnici.
Prvou prekážkou bolo prejisť cez jazero. Tričká vyzliecť a nejako ich udržať nad hlavou a suché. To nás nepotešilo, ale dovolím si podľa reakcií tvrdiť, že mužské pohlavie až tak neprorestovalo. Pokračovali sme pneumatikami a v duchu som ďakovala za rýchlostné basketbalové vložky na tréningoch a kužele, na ktoré som nadávala. 3 steny a už sa začínalo stúpanie. Po pár prvých kopcoch boli staré dobré monkeybars, ktoré si na nás ale pripravili prekvapko - museli sme rúčkovať do kopca. Ale zvládli sme to a za ďalšími pár zákrutami sa na nás usmievala prekážka na rovnováhu, tentokrát ale nie kolíky. Bolo treba balancovať na cca 2,5cm latke, dlhej asi 3 metre do kopca. Keď som videla, ako pretekári padajú ako hrušky, na sebavedomí mi to nepridalo. Ale za pokus nič nedám. A oplatilo sa. Latku som prešla, cítila som sa ako baletka.
Zas pár minút stúpania a na obzore sa ziavila opačná šikmá stena. Aj tú som s tímovou pomocou prekonala a hor sa na nosenie vriec. Čo čert nechcel, začalo pršať a tak sme vláčili mokré vrecia a pripomínali si, že na šampionáte by to predsa oproti normálu ťažšie byť aj malo. To sme ale nevedeli, čo nás ešte čaká. Vydala som sa v ústrety nejakému strmému kopcu, ani som sa radšej nepozerala hore. Po nejakej tej polhodine ma to ale prestalo baviť a s malou dušičkou som zdvihla hlavu. A bolo to tam. Už teraz som naisto vedela, že ideme vyliezť až na samý vrch Lomnického štítu. Áno, tí, čo mi neveríte, išli sme popod lanovku cez zosuvy kameňov, kam je bežným smrtelníkom vstup zakázaný, a šli sme priamo až na Skalnatú chatu. Výstup to bol ťažký a dlhý a kvôli hmle som videla maximálne 3 metre dopredu a tak som si ani nemohla užiť výhľad, aj keď som si to tam vyšľapala.
Hore nás čakala tabuľa oznamujúca, že niekde ďalej bude aj memory test a asi ma tam hore má niekto rád, pretože moje heslo znelo 80Linda9363. Potom sme sa pustili zas dole svahom štýlom "čo ste si vyšlapali, to si aj zlezte" a už nás čakalo preliezanie sieťovej steny. Pokračujem dole kopcom, už úplne sama a stretávam príjemného parťáka, ktorý ma ťahal dopredu.
Nasleduje lano, mokré až z neho tečie a tak som sa zmierila s prvou 30-kou angličákov. No ako som zahliadla lezeckú stenu v blate a márne pokusy pretekárov, pokračovala som ďalších 30. Rozdýchať sa a bežať ďalej.
Po dlhšom úseku behu na vytrasenie nôh nasledovalo dlhé schladenie v potoku. Pri vyššej teplote by to bolo príjemné, no dnes mi veru teplo nebolo. Brodili sme sa, kade sa dalo a ak si niekto podvrtol členok, studená voda mu ho hneď zaľadovala a hor sa ďalej. Keď sme konečne došli opäť na vytúženú pevninu, noviniek stále nebolo dosť - prekvapili ma vedierkom, ktoré bolo treba namotávať. Po tomto krátkom zdržaní sme pokračovali po rozsiahlej lúke, na ktorej bol za normálnych okolností úžasný výhľad, no pre nás to bola pripomienka prekážky, ktorú sme prekonali. Ďalšie steny a obávané kolíky. Po minulom preteku sme kamaráti nezostali, no zdalo sa, že to chcú napraviť a tak sa podvolili. O 30 angličákov menej. Ako dobre.
Zase len polia, polia a polia a, aha, ďalšia hora na zdolanie. Tentokrát zo slamy. Neviem ako ostatní, no ja som si ju užila. No hneď za ňou nastal môj kameň úrazu, rúčkovanie na autobusových madlách. Čo vám budem hovoriť, za 30.
Okolie preteku sa mi páčilo, bolo rozmanité, o čom svedčila aj ďalšia panoráma črtajúca sa pred nami. Zatopený kameňolom. V ceste k nemu nám bránilo už len vedro so štrkom a hor sa cez vodu do kameňolomu. Zistili sme, že čierna tekutina nie je voda a k vode sa musíme prepracovať. Prešli sme až do prostiredku kameňolomu, kde nás čakalo potápanie.
Nejaký ten most, popod ktorý bolo treba prejsť a dlhá cesta cez kukuričné pole a les. Niekde medzi nimi nás zas zastavil memory test. Spokojná so svojou pamäťou som šla ďalej, očakávajúc cieľ. No namiesto neho sa zjavila ďalšia prekážka, ťahanie závažia. Poháňaná vidinou cieľa som to zvládla a nasledovala nekonečne dlhá cesta lesom. Keď sme z neho konečne vyšli, čakalo nás dvojkilometrové brodenie sa v potoku. Mám pocit, že organizátori sa snažia vykompenzovať nedostatok vody z Donovalov.
Ako tak omámene kráčam, počujem niekoho kričať moje meno. A fakt, konečne civilizácia a moji rodičia. Popohnaná silou blesku ocovho foťáku sa rozbieham na poslendé prekážky. Plazím sa popod ostnatý drôt, hádžem oštep - samozrejme netriafam - a angličákujem - a hor sa ťahať vrece na kladke. Je dáke ťažšie, ako si pamätám, potrápim sa a zvládam to. A už len zbehnúť cez ten vytúžený oheň a medaila mi cinká na krku. Posledné fotky a sparťanská sprcha. Aby som to zhrnula, bol to pre mňa určite najťažší pretek, no bežalo sa mi veľmi dobre. Krásne prostredie, zaujímavá trasa, ani neviem, ako tých 6 hodín a 30 km ubehlo. Už sa teším na ďalšie takéto výzvy. Info: beh: 30km
prekážky: 36
môj čas: 6hod. 21min.
prevýšenie:
umiestnenie: • v kat.: 94/395 • v pohl.: 149/496 • celkovo: 1441/2587
Veď čo sa môže stať? Okolo 20 kilometrov, prinajhoršom si spravím peknú turistiku na pár hodín čo-to prerúčkujem, preleziem a spravím pár angličákov. O to väčšie prekvapenie pre mňa bola informácia, že trať bude mať 27 km. Ale už nebolo cesty späť. A tak som sa spoľahla na tie ranné výbehy po Urpíne.
Ranný budíček, stresy hneď ako som rozlepila oči a už sme boli na ceste. Cestu sme mali naplánovanú tak, aby sme videli aj štart "eliťákov", tentoraz pretekárov, ktorí pretekali o titul majstra Európy. Konečne som stretla kamaráta z Talianska tiež súťažiaceho o tento titul. Vyprevadila som ho na štart a už sa len psychicky pripraviť na ten svoj. Už klasicky som náhodne stretla Simonku, pretekárku z mojej vlny, s ktorou som sa spoznala na Donovaloch.
Hodiť do seba posledný gél, rozskákať nohy, pozdraviť rodičov a už som na štarte, vykrikujem sparťanské AROO a bežím popri dymovnici.
Prvou prekážkou bolo prejisť cez jazero. Tričká vyzliecť a nejako ich udržať nad hlavou a suché. To nás nepotešilo, ale dovolím si podľa reakcií tvrdiť, že mužské pohlavie až tak neprorestovalo. Pokračovali sme pneumatikami a v duchu som ďakovala za rýchlostné basketbalové vložky na tréningoch a kužele, na ktoré som nadávala. 3 steny a už sa začínalo stúpanie. Po pár prvých kopcoch boli staré dobré monkeybars, ktoré si na nás ale pripravili prekvapko - museli sme rúčkovať do kopca. Ale zvládli sme to a za ďalšími pár zákrutami sa na nás usmievala prekážka na rovnováhu, tentokrát ale nie kolíky. Bolo treba balancovať na cca 2,5cm latke, dlhej asi 3 metre do kopca. Keď som videla, ako pretekári padajú ako hrušky, na sebavedomí mi to nepridalo. Ale za pokus nič nedám. A oplatilo sa. Latku som prešla, cítila som sa ako baletka.
Zas pár minút stúpania a na obzore sa ziavila opačná šikmá stena. Aj tú som s tímovou pomocou prekonala a hor sa na nosenie vriec. Čo čert nechcel, začalo pršať a tak sme vláčili mokré vrecia a pripomínali si, že na šampionáte by to predsa oproti normálu ťažšie byť aj malo. To sme ale nevedeli, čo nás ešte čaká. Vydala som sa v ústrety nejakému strmému kopcu, ani som sa radšej nepozerala hore. Po nejakej tej polhodine ma to ale prestalo baviť a s malou dušičkou som zdvihla hlavu. A bolo to tam. Už teraz som naisto vedela, že ideme vyliezť až na samý vrch Lomnického štítu. Áno, tí, čo mi neveríte, išli sme popod lanovku cez zosuvy kameňov, kam je bežným smrtelníkom vstup zakázaný, a šli sme priamo až na Skalnatú chatu. Výstup to bol ťažký a dlhý a kvôli hmle som videla maximálne 3 metre dopredu a tak som si ani nemohla užiť výhľad, aj keď som si to tam vyšľapala.
Hore nás čakala tabuľa oznamujúca, že niekde ďalej bude aj memory test a asi ma tam hore má niekto rád, pretože moje heslo znelo 80Linda9363. Potom sme sa pustili zas dole svahom štýlom "čo ste si vyšlapali, to si aj zlezte" a už nás čakalo preliezanie sieťovej steny. Pokračujem dole kopcom, už úplne sama a stretávam príjemného parťáka, ktorý ma ťahal dopredu.
Nasleduje lano, mokré až z neho tečie a tak som sa zmierila s prvou 30-kou angličákov. No ako som zahliadla lezeckú stenu v blate a márne pokusy pretekárov, pokračovala som ďalších 30. Rozdýchať sa a bežať ďalej.
Po dlhšom úseku behu na vytrasenie nôh nasledovalo dlhé schladenie v potoku. Pri vyššej teplote by to bolo príjemné, no dnes mi veru teplo nebolo. Brodili sme sa, kade sa dalo a ak si niekto podvrtol členok, studená voda mu ho hneď zaľadovala a hor sa ďalej. Keď sme konečne došli opäť na vytúženú pevninu, noviniek stále nebolo dosť - prekvapili ma vedierkom, ktoré bolo treba namotávať. Po tomto krátkom zdržaní sme pokračovali po rozsiahlej lúke, na ktorej bol za normálnych okolností úžasný výhľad, no pre nás to bola pripomienka prekážky, ktorú sme prekonali. Ďalšie steny a obávané kolíky. Po minulom preteku sme kamaráti nezostali, no zdalo sa, že to chcú napraviť a tak sa podvolili. O 30 angličákov menej. Ako dobre.
Zase len polia, polia a polia a, aha, ďalšia hora na zdolanie. Tentokrát zo slamy. Neviem ako ostatní, no ja som si ju užila. No hneď za ňou nastal môj kameň úrazu, rúčkovanie na autobusových madlách. Čo vám budem hovoriť, za 30.
Okolie preteku sa mi páčilo, bolo rozmanité, o čom svedčila aj ďalšia panoráma črtajúca sa pred nami. Zatopený kameňolom. V ceste k nemu nám bránilo už len vedro so štrkom a hor sa cez vodu do kameňolomu. Zistili sme, že čierna tekutina nie je voda a k vode sa musíme prepracovať. Prešli sme až do prostiredku kameňolomu, kde nás čakalo potápanie.
Nejaký ten most, popod ktorý bolo treba prejsť a dlhá cesta cez kukuričné pole a les. Niekde medzi nimi nás zas zastavil memory test. Spokojná so svojou pamäťou som šla ďalej, očakávajúc cieľ. No namiesto neho sa zjavila ďalšia prekážka, ťahanie závažia. Poháňaná vidinou cieľa som to zvládla a nasledovala nekonečne dlhá cesta lesom. Keď sme z neho konečne vyšli, čakalo nás dvojkilometrové brodenie sa v potoku. Mám pocit, že organizátori sa snažia vykompenzovať nedostatok vody z Donovalov.
Ako tak omámene kráčam, počujem niekoho kričať moje meno. A fakt, konečne civilizácia a moji rodičia. Popohnaná silou blesku ocovho foťáku sa rozbieham na poslendé prekážky. Plazím sa popod ostnatý drôt, hádžem oštep - samozrejme netriafam - a angličákujem - a hor sa ťahať vrece na kladke. Je dáke ťažšie, ako si pamätám, potrápim sa a zvládam to. A už len zbehnúť cez ten vytúžený oheň a medaila mi cinká na krku. Posledné fotky a sparťanská sprcha. Aby som to zhrnula, bol to pre mňa určite najťažší pretek, no bežalo sa mi veľmi dobre. Krásne prostredie, zaujímavá trasa, ani neviem, ako tých 6 hodín a 30 km ubehlo. Už sa teším na ďalšie takéto výzvy. Info: beh: 30km
prekážky: 36
môj čas: 6hod. 21min.
prevýšenie:
umiestnenie: • v kat.: 94/395 • v pohl.: 149/496 • celkovo: 1441/2587
Už klasicky pripájam aj video :)
ta kvalita videa nejak nic moc, neviem co tam bol za problem... ale super opis, gratulujem !
OdpovedaťOdstrániťNa youtube mi to vzdy hadze v horsej kvalite ako normalne :) dakujem :)
OdpovedaťOdstrániť