Miss Horehronie

      Na začiatok sa chcem menovite poďakovat Jožkovi Kvoriakovi, Maťkovi Albertymu, Bafinke Figľušovej, Miuške Karolovej, Adamkovi Medveďovi, Miške Giertlovej, Radkovi Hubertovi, Siske Baslarovej, Veronike Huťkovej a mnohým ďalším, pretože bez nich by to nešlo.  
     Tento rok sa zo mňa akosi vytratila ženskosť. Samé preteky, tréningy, ciele, až som zabudla, že mám aj tú nežnejšiu stranu. Za tú ďakujem prave týmto ľuďom. Viem, že nebolo ľahké opäť ma zo sparťana zmeniť na dámu, ale im sa to podarilo. A nielen to. Neskutočne mi prirásli k srdcu. Oni a 10 finalistiek, ktorí sa stali mojou neoddeliteľnou súčasťou. Vždy mi tie sladké miss reči prišli ako klišé, no až teraz chápem ich význam. Neľutujem žiadny moment strávený s týmto projektom a šla by som do toho zas. No ale poďme už k priebehu celej "Missky".
     Začalo sa to kástingom v Európe. No tak prečo nie? Skúsim. Nejaký tím, v ktorom sa pri podaní mojej prihlášky, všetky oči upreli na mňa. Vtedy som ešte nevedela, čo pre mňa tento (zatiaľ ešte neznámy) tím bude znamenať.
     Prvé stretnutie, "rozhodenie" čísel, prvé pokyny a zoznámenia.
     Fotenie profilových fotiek, tam sme sa prvýkrát bavili bližsie a začínalo sa ukazovať, že všetci budeme niečo viac ako len pracovní "kolegovia". 
     26. septembra prišlo prvé sústredenie na krásnom zámku Vígľaš, kde sme sa všetky na chvíľu mohli cítiť ako princezné. Nádherné šaty, plavky, starostlivosť o misskovské tváričky od našej Miušgy a krásne účesy od Adamga. Fotenia, cvičenia, nácviky, veľa trpezlivosti, no aj tak sme si to nevedeli vynachváliť.
     Ďalšou spoločnou akcou bolo venčenie psíkov z breznianskeho útulku. Silné emócie spojené s hravími psíkmi a slnečným počasím sme si užili naplno.
     O týždeň nato nasledovala naša prvá spoločná prehliadka - Night shopping ESC. Bolo cítiť nervozitu, veď žiadna to nechcela pokaziť, naviac s nami mali vystúpiť aj finalisti Muž roku 2016. No spolu s dievčatami sme nasadili latku vysoko a bolo sa na čo pozerať. Opäť treba dodať, že bez nášho skvelého organizačného tímu by to nešlo.
     Pokračovalo druhé a posledné sústredenie v krásnom hoteli Zerrenpach, kde sme nacvičovali choreografiu k blížiacemu sa galavečeru.
A končne, po dvoch dňoch generálok, prišiel deň D. Galavečer. A že to bola šou! Prvé sme si obliekali kroje, nasledovali šaty zo Sugarbirdu, plavky, street šaty od DiShe a zlatý bod programu - kolekcia FakeFolk od našej skvelej Mišky Giertlovej.
     Dievčatám Katke, Zuzke a Ivke gratulujem k výhram. Boli ste skvelé. Ale to, koniec-koncov, všetky moje finalistgy.

    

          

sústredenie na zámku Vígľaš

 

venčenie psíkov z Útulku tuláčik

Night shopping fashionshow

 

sústredenie v Osrblí v hoteli Zerrenpach

galavečer

s mojou finalistkou č. 6 Nikuškou a Miss Pierot 2015 Simonkou Leskovskou

so sparťanom Erikom, ktorý ma prišiel osobne podporiť

moderátor Miško Hudák, naša vizážistka Miuška a kaderník Adamko

Season 2k16

     Tak a ja mám hotovo. Sezóna 2016 je pre mňa ukončená (samozrejme trénuje sa ďalej). A že to teda bola sezóna!
     Prvá zimná trifecta na svete, prvý mestský pretek v Európe, špeciálne prepojené preteky miest, ktoré boli v tomto roku označené ako mestá športu (Praha, Košice), prvý ultrabeast v Európe (aj keď, bohužiaľ, len pokus) a moje 2x trifecta a 3x trifecta. Spolu 10 spartan race pretekov, 184 km, 286 zdolaných prekážok, 960 angličákov, 8684 nastúpaných metrov a 3 štáty.
     Na jednej strane som rada, že to už mám za sebou, 10 pretekov sa nezdá veľa, ale popri všetkom ostatnom to už na mňa bolo dosť, no na druhej strane mi to už teraz chýba. Ten šteklivý pocit pred štartom, všetky tie emócie počas preteku, o ktorých nik okrem pretekárov netuší, pretože darmo opíšeme trať, ukážeme videá či fotky. Vždy najviac prekvapí práve nás, čo sme dokázali. A o emóciách v cieli s medailou na krku ani nehovorím.
     Pre mňa rozhodne najťažší, či už emocionálne alebo fyzicky, bol určite Liberec beast s jeho dĺžkou, kopcami a vrecami. Nestalo sa mi ešte, že by som už nechcela pokračovať a musela to tlačiť cez slzy, prišlo to až na tomto preteku. Ale stálo to za to. Práve tu som si vybojovala 3x trifectu. Pre niekoho možno medaila, no pre mňa je to zosobnenie všetkých tých čísiel ohľadom preteku, všetkých ciest, priateľstiev...
     Bola to moja prvá sezóna v drese Barbarians Extreme Team a rozhodne by som ich za nič nevymenila. Som hrdá, že môžem nosiť tú prilbu na tričku a ukazovať barbarský bicák :D .
     A čo sa budúcej sezóny týka, určite chcem pokračovať v pretekoch, no už nie v takom množstve, 1 trifecta bude musieť stačiť . Zameriam sa teraz hlavne na školu a tréningy, nech potom aktívny návrat stojí za to! ;)
    

 

TVRĎÁK Králiky

     Najskôr som report ani nechcela písať, veď všetky preteky sa podobajú ako vajce vajcu, okrem dĺžky a prírodných podmienok. To ich väčšinou robí jedinečnými. Ale po pár prvých prekážkach mi došlo, že tu to bude asi inak. Štart sa mi páčil, aj keď je určená veľká vlna, bežcov púšťajú asi po 10 a netlačili sme sa teda hneď na prvej prekážke.
     Prvá bola šikmá stena s lanom, ale o čosi ľahšia - nebola mokrá a šmykľavá a tak to bola otázka pár sekúnd. Ďalej gumy a vodné jamy. Pár metrov behu a nosenie bandasiek so štrkom. Prekvapko bolo, že tu sa ženy a muži nerozlišovali. Jasné, sme emancipované tvrdé ženy.
     Beh bol zatiaľ ľahký, samé rovinky a zbehy. Ale od chalanov z CFT BB som vedela, čo bude nasledovať a týmto im ďakujem za rady.
     Tricepsové rúčkovanie a už prvé náznaky kopcov.
     Páčilo sa mi aj zapojenie vodných kanálov a potoka na preplazenie - len keby nebola taká zima.
     A tu už sa začali prvé kopce. Trochu som sa s nimi trápila - nečakala som ich toľko a zjavne ani moje nohy nie a prvýkrát som počas preteku dostala kŕče. Čo už, človek sa učí na vlastných chybách. Ešte pár prekážok a potom prišlo to, na čo asi všetci čakali. Skokanský mostík na Králikoch som predtým nevidela a predstavovala som si hocičo, ale keď som ho zbadala, chcela som sa rozplakať. 1100 schodov a kŕče -  to veľmi do kopy nešlo. No nepozerala som sa radšej hore (koniec som aj tak ani nedovidela) a prehrýzala som sa po schodoch. Chcem sa poďakovať aj spoluhráčke Lucke, ktorá ma ako dobrovoľníčka nakopla a hurá na ďalšie prekážky.
      A tie boli zaujímavé. Mali sme pomocou železného kladiva presunúť pneumatiku na určené miesto a potom si ďalšiu na lane pritiahnuť a preniesť späť. Nečakala som, že sa tie pneumatiky budú až tak brániť. Ešte zdolať posledné prekážky - ťahanie valcov, sieť, plazenie a rúčkovanie - a už len do cieľa po medailu.
     Čo sa mi ale nepáčilo, bol prístup niektorých pretekárov - či už v počte angličákov (klamete samých seba a nejde o život, väčšina z nás si chce pretek užiť a mať možnosť porovnať svoje výkony, no presne týmto chovaním sa deje pravý opak) alebo nechať na prekážkach partnera trápiť sa za vás. Veď sme predsa na súťaži, kde ide aj o silovú časť a keď sa môžu potrápiť iní, prečo nie aj ostatní? Jasné, pomôcť kolegovi je fajn, ukázať tú spolupatričnosť, ale zavolať ho prekonať celú prekážku, to už je veľa. Pre ľudí, ktorí sa nechcú trápiť s prekážkami, sú tu predsa bežecké preteky.
    Inak ale pretek hodnotím pozitívne, aj keď no. 1 pre mňa zostáva Spartan race.
     Na záver - zase sa mi po dlhšej dobe podarilo stretnúť Simonku a zase, ako inak, náhodou. :D Dodáva mi strašne veľa pozitívnej energie, bola také slniečko v tom sychravom dnešnom počasí.

Prague pt.2 - Spartan race sprint

     Prvýkrát elitná vlna. Nevedela som, čo od toho čakať, ale na druhej strane to nabralo ten súťaživý podtón.

     Barbarský zraz sme mali o 6:45. Keď mi budík o piatej zazvonil, myslela som, že je to zlý vtip. Nebol. Naozaj som musela vstať, pripraviť sa a ísť do areálu preteku. Prekvapila ma dosť nepríjemná zima. Chvíľu mi trvalo, než som si na ňu zvykla, ale po zahriatí sa s barbarkou Kájou ma chlad opustil a zostala už len nervozita pred štartom.

     Štart bol trochu rozpačitý, dostavili sa informácie, že štartujeme o 5 minút skôr, a tak som o 7:05 už stepovala pred páskou, hrdá, že som sa pretlačila dopredu a kývala do kamery České televize. Keď už ale prešiel sľúbený čas do štartu a nič sa nedialo, začali byť nervózne aj baby okolo. Nakoniec sme dostali pokyn, „ kašli na čas, keď padne dymovnica, proste bež,“ a v tomto duchu sme za hlasného pokriku AROO vybehli na trať.

     Prvými prekážkami  boli: skákanie cez pneumatiky a ,klasicky, O-U-T steny,  teda podlez, prelez a preskoč. Nasledovali vyššie steny na prekonanie a po nejakom behu prišlo nosenie vriec. To bolo jedinýkrát, čo sa šlo do kopca. Vrece sme mali vzniesť hore do kopca a po schodoch sa vrátiť späť. Pokračovalo sa tabuľou s memory testom, od ktorého som si v hlave opakovala heslo GJDF3T.

     Ďalšia stena na prelezenie a už sa na mňa usmievali kolíky a prekážka log hop. Usmiala som sa teda na kolíky tiež a bez problémov som mohla pokračovať ďalej.  O pár metrov ďalej na mňa  čakala polo-novinka - sieť, ktorá ale bola z iného materiálu, ako doposiaľ. Asi by to malo byť ťažšie než lano, ale mne sa, naopak, liezlo ľahšie.

     Pokračoval ďalší balanc, tentokrát v podobe šikmej latky, na ktorú som „žmurkla“ a pokračovala ďalej.

     A už sa predo mnou zjavil starý známy, na ktorého mi ani úsmev ani žmurkanie nepomôžu a rovno za 30 angličákov za netrafenie oštepom. Ďalšia stena a traverse wall – horolezecká stena doboku. Ďalších 30. Vyšlapali sme si schodmi nad areál, kde bol krásny výhľad, ktorý sme si ho ako pretekári nestihli užiť. Zastavil nás aj memory test a nedaleko sa už týčili áčkové monkeybars. S touto prekážkou som sa teraz stretla druhýkrát a po prvý raz sa mi nevydarila. Rátala som s ďalšou tridsiatkou, ale nakoniec som ju celá hrdá pokorila a vysmiata som sa pobrala ďalej.

     Trať sa opäť stočila na trávu mimo hlavný areál a po herkulovej kladke (vytiahli sme vrece s pieskom cez kladku) sme sa preplazili pod ostnatým drôtom. Nasledovalo podplávanie steny (pri ranných teplotách sa nám tam veľmi nechcelo) a rovno na lano. Zimné laná sú fajn, sú suché a usmievavé. Tieto sa na mňa mračili a tak ako vždy pri letných, som si dala ďalších 30. Po pár minútach na vydýchanie som poobracala pneumatiky, zjavne mi nejaká tá sila zostala, lebo som si otočila rovno mužské. Však čo budem trochárčiť. A ako posledné sa pred cieľom týčili multirings. Klasicky nezdolané a posledných 30 angličákov do cieľa. (keby mi dajú za každý aspoň nejaké to euro.... no nič). Preskok cez oheň a Pražský spartan sprint je zdolaný. J