Tak a máme to za sebou!! Príspevok síce píšem dva dni po samotnom preteku, no svalovica, odreniny a hrče na nohách mi živo pripomínajú nezabudnuteľnú atmosfréru z preteku. Veď nie nadarmo sa mu už ušli prívlastky ako jeden z najťažších alebo najsuchších pretekov vôbec.
Vďaka tomu, že bývam neďaleko, cesta bola pomerne rýchla a krátka - už len malá zastávka v športe, kde som si spravila zásobu energetických gélov, stretla som ďalších Sparťanov, kde nakoniec vysvitlo, že štartujeme v rovnakej vlne o 13:30 a tak sme si len popriali veľa šťastia, veď sa hádam ešte uvidíme na štarte.
Ako sme sa blížili ku Donovalom, v autách bolo zreteľne rozpoznať pretekárov. "No zbohom," vravím si. "Proti tomuto mám pretekať?" Pohľad plný odhodlania, hory svalov vs. ja, strach v očiach a roztrasené kolená. No hlavné predsa je to absolvovať a prekonať samého seba.
A tak som si vyzdvihla štartovné číslo, stretla sa s tímom, povzbudila sesterničku na Spartan Kids, nesmie chýbať ani fotka s Peťom Žiškom a hor sa na štartovnú čiaru. Posledné slová pred štartom a zaznieva klaksón, signál že už je odštartované.
Organizátori chceli zredukovať účasť už na začiatku a po úvodnej dymovnici a pneumatikách sa nás snažili odrovnať najstrmším stúpaním celého preteku, rovno na Novú Hoľu pri prevýšení 866m/2km. "To vybiehať radšej nejdem, nech sa neodpálim hneď na začiatok." No pravda, ledva som vyšla. V polovici kopca nás čakali klasické 3 steny (bez väčších problémov) a tabuľa, ktorá prezrádzala, že niekde nás čaká aj Memory test. Už som počula šomranie hesiel a pridala som sa k nemu: "Karol7790, Karol7790.." Ako sa ukázalo, heslo od nás pýtali už na vrchu kopca. Kričala som ho už dobrých 10m pred, aby som sa konečne dostala k vytúženému občerstveniu pri lanovke. Veď v teplotách 30°+ treba pitný režim dodržať. (S tým ale organizátori až tak nesúhlasili.)
Ako ťažko sa stúpalo dokopca, rovnako ťažko sa aj zliezalo dole. Kamene, šmykľavá tráva a strmý kopec, chvala bohu za dobré tenisky.
Ujovi sa zdalo veľa prejisť autom na Henessy, nevidelo sa mu, že až tade vedie pretek. No to by nebol Spartan race, keby to nebol extrém. A tak sme prešli popod cestu, hrdo som prerúčkovala tricepsbar a po príjemnom občerstvení od domácich (obrovská vďaka) sme narazili na prekážku nosenie štrku vo vedrách. Urobila som teda okružnú jadzu s touto záťažou a už sa na mňa usmievali kolíky. Paráda, veď tie som už predtým zvládla. No nanešťastie moje tenisky mali nevýhodu. A to balanc. A tak som si zopakovala ako sa robia angličáky. Aby mi nebolo málo a aby som si ich upevnila, vysmial sa mi oštep keď mi prvýkrát zaletel kolmo ale asi o 10 cm doĺava ako by mal. Vydýchala som sa a pokračovala na ďalšiu prekážku, ktorú som mala zvládnuť. Lezecká stena doboku. Aj tú som už prešla. Ale zas tie tenisky!! Spadla som ako vrece zemiakov a dvíhala som sa teda rovno do angličáku. Nasledovala pre mňa novinka v podobe šikmej steny, ktorú som s pomocou zvládla (konečne niečo) a 2m stena ktorá mi tiež vracala stratené sebavedomie. To som ale hneď stratila pri (pre mňa ďalšej novinke) Monkey bar T, v preklade rúčkovanie po autobusových madlách (keď sme už pri tom, asi to fakt natrénujem len v autobuse :D ). Na moje (milé) prekvapenie som ale zdolala obyčajné Monkey bar ale zabudla som to natočiť. No aspoň na niečo som bola natrénovaná. Ďalšie zbiehanie kopcov, vysoký ostnatý drôt a déja vu v podobe druhého memory testu. Pamäť, ako sa ukázalo, mám zatiaľ v poriadku. Aj keď sa to niekedy nezdá.
Mierne stúpania a už sme sa vláčili lesmi plnými popadaných stromov - bohvie či si to organizátori tam hore u niekoho objednali, ale isto im to padlo do rany - a už sme počuli zdola fanúšikov. Konečne civilizácia! Prvá voda v podobe potoka a hneď nasledoval šplh po šikmej stene. Ďalšia vodná podliezačka bez vody a lano. Konečne raz bolo suché, no pri mojej duševnej nepohode som sa rovno hodila na zem a zas za 30. Ďalej som si vyskúšala fyziku v praxi pri vyťahovaní vreca na kladke a chytila som druhý dych na pneumatikách. Mladí dobrovoľníci ma vyhecovali a tak som sa kus predviedla a namiesto ženských som pootáčala mužské pneumatiky. Kus vyššie vytúžené blato a ostnatý drôt, na ktorý som sa tak tešila. Na Beaste minulý rok tu bol koniec, no teraz všetci utekali ďalej. No tak teda dobre. Bežím ďalej, pridáva sa ku mne milá Simona a spolu to také zablaťené ťaháme ďalej ku vreciam s pieskom. Keď je teplo, sú aspoň suché a tak ich zas ako tie vedrá berieme na okružnú jazdu hore a dole kopcom a konečne strmákom dole, ponad oheň a už si podávam ruku s dobrovoľníčkou s už mojou medailou. Ešte fotky pri stene, sparťanská ľadová sprcha a hor sa domov. #AROO
Vďaka tomu, že bývam neďaleko, cesta bola pomerne rýchla a krátka - už len malá zastávka v športe, kde som si spravila zásobu energetických gélov, stretla som ďalších Sparťanov, kde nakoniec vysvitlo, že štartujeme v rovnakej vlne o 13:30 a tak sme si len popriali veľa šťastia, veď sa hádam ešte uvidíme na štarte.
Ako sme sa blížili ku Donovalom, v autách bolo zreteľne rozpoznať pretekárov. "No zbohom," vravím si. "Proti tomuto mám pretekať?" Pohľad plný odhodlania, hory svalov vs. ja, strach v očiach a roztrasené kolená. No hlavné predsa je to absolvovať a prekonať samého seba.
A tak som si vyzdvihla štartovné číslo, stretla sa s tímom, povzbudila sesterničku na Spartan Kids, nesmie chýbať ani fotka s Peťom Žiškom a hor sa na štartovnú čiaru. Posledné slová pred štartom a zaznieva klaksón, signál že už je odštartované.
Organizátori chceli zredukovať účasť už na začiatku a po úvodnej dymovnici a pneumatikách sa nás snažili odrovnať najstrmším stúpaním celého preteku, rovno na Novú Hoľu pri prevýšení 866m/2km. "To vybiehať radšej nejdem, nech sa neodpálim hneď na začiatok." No pravda, ledva som vyšla. V polovici kopca nás čakali klasické 3 steny (bez väčších problémov) a tabuľa, ktorá prezrádzala, že niekde nás čaká aj Memory test. Už som počula šomranie hesiel a pridala som sa k nemu: "Karol7790, Karol7790.." Ako sa ukázalo, heslo od nás pýtali už na vrchu kopca. Kričala som ho už dobrých 10m pred, aby som sa konečne dostala k vytúženému občerstveniu pri lanovke. Veď v teplotách 30°+ treba pitný režim dodržať. (S tým ale organizátori až tak nesúhlasili.)
Ako ťažko sa stúpalo dokopca, rovnako ťažko sa aj zliezalo dole. Kamene, šmykľavá tráva a strmý kopec, chvala bohu za dobré tenisky.
Ujovi sa zdalo veľa prejisť autom na Henessy, nevidelo sa mu, že až tade vedie pretek. No to by nebol Spartan race, keby to nebol extrém. A tak sme prešli popod cestu, hrdo som prerúčkovala tricepsbar a po príjemnom občerstvení od domácich (obrovská vďaka) sme narazili na prekážku nosenie štrku vo vedrách. Urobila som teda okružnú jadzu s touto záťažou a už sa na mňa usmievali kolíky. Paráda, veď tie som už predtým zvládla. No nanešťastie moje tenisky mali nevýhodu. A to balanc. A tak som si zopakovala ako sa robia angličáky. Aby mi nebolo málo a aby som si ich upevnila, vysmial sa mi oštep keď mi prvýkrát zaletel kolmo ale asi o 10 cm doĺava ako by mal. Vydýchala som sa a pokračovala na ďalšiu prekážku, ktorú som mala zvládnuť. Lezecká stena doboku. Aj tú som už prešla. Ale zas tie tenisky!! Spadla som ako vrece zemiakov a dvíhala som sa teda rovno do angličáku. Nasledovala pre mňa novinka v podobe šikmej steny, ktorú som s pomocou zvládla (konečne niečo) a 2m stena ktorá mi tiež vracala stratené sebavedomie. To som ale hneď stratila pri (pre mňa ďalšej novinke) Monkey bar T, v preklade rúčkovanie po autobusových madlách (keď sme už pri tom, asi to fakt natrénujem len v autobuse :D ). Na moje (milé) prekvapenie som ale zdolala obyčajné Monkey bar ale zabudla som to natočiť. No aspoň na niečo som bola natrénovaná. Ďalšie zbiehanie kopcov, vysoký ostnatý drôt a déja vu v podobe druhého memory testu. Pamäť, ako sa ukázalo, mám zatiaľ v poriadku. Aj keď sa to niekedy nezdá.
Mierne stúpania a už sme sa vláčili lesmi plnými popadaných stromov - bohvie či si to organizátori tam hore u niekoho objednali, ale isto im to padlo do rany - a už sme počuli zdola fanúšikov. Konečne civilizácia! Prvá voda v podobe potoka a hneď nasledoval šplh po šikmej stene. Ďalšia vodná podliezačka bez vody a lano. Konečne raz bolo suché, no pri mojej duševnej nepohode som sa rovno hodila na zem a zas za 30. Ďalej som si vyskúšala fyziku v praxi pri vyťahovaní vreca na kladke a chytila som druhý dych na pneumatikách. Mladí dobrovoľníci ma vyhecovali a tak som sa kus predviedla a namiesto ženských som pootáčala mužské pneumatiky. Kus vyššie vytúžené blato a ostnatý drôt, na ktorý som sa tak tešila. Na Beaste minulý rok tu bol koniec, no teraz všetci utekali ďalej. No tak teda dobre. Bežím ďalej, pridáva sa ku mne milá Simona a spolu to také zablaťené ťaháme ďalej ku vreciam s pieskom. Keď je teplo, sú aspoň suché a tak ich zas ako tie vedrá berieme na okružnú jazdu hore a dole kopcom a konečne strmákom dole, ponad oheň a už si podávam ruku s dobrovoľníčkou s už mojou medailou. Ešte fotky pri stene, sparťanská ľadová sprcha a hor sa domov. #AROO
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára